O zmenách

Ak nerátam časy malého decka, kedy x- hodín v studenom počasí a topánky s punčochami plné snehu boli najviac vec na svete, tak neznášam zimu. A vianočnú náladu v zásade chytám po Vianociach.
Akože pure hate, fakt.

O tom, čo musím mať stále pri sebe

Všetci so sebou všade nosíme nejaké nevyhnutné veci.
Mobil, kľúče.

A musíme mať nejaké must have veci ktoré so sebou ťaháme všade. Pre vlastné pohodlie, uľahčenie života, pre prípad...

Slúchadlá, pero.

Niektoré veci, ktoré vláčim stále so sebou nie sú inovatívne. Ale z určitých dôvodov ich sem pacnem. Možno Vám môj prístup niečo dá, možno nie.

Prečo

Prečo sa rozhodnem písať niečo, čo v konečnom dôsledku vyzerá ako veci, ktoré ma na iných vytáčajú do nepríčetna?

ako zvládam

Dneska ma čaká posledný deň v robote.

7 dní vkuse, 9-11 hodín denne do 9 večer. Domov prídem o desiatej (aj to ak chytím dobrý spoj), ráno vstávam aby som si stihla všetko vybaviť a obednu pauzu zneužijem celú na nákup potravín.

Týždeň po operácii som vtrhla do tohto panoptika.

Začiatkom prázdnin som mala práce dokonca dve a tak ma mrzí, že som si nestihla takmer nič predpripraviť do školy tak, ako som chcela.

V poslednej dobe spím len 6 hodín denne, od operácie je môj spánok strašne divný a neviem čím to je.

Pri pohľade na svoj rozvrh sa teším na štvrtky, keď budem v škole od 7:30 do 17:20, pecka!

Ono to všetko ide a pôjde. Podstatné je, koho máte vedľa seba.

V práci mám skvelé kolegyne, tie čo sú na HPP aj brigádu, vedúce a tak skrátka, väčšina ľudí s ktorými sa tam denne stretnem. Normálne, inteligentné (a zároveň krásne) baby, s ktorými preberáme veci ako škola, cestovanie, knihy, filmy, životné skúsenosti. Je fajn byť pri niekom, kto keď počuje, že študujete históriu sa na vás nezatvári v štýle " a čo s tým ako wtf budeš robiť" ale "to je zaujímavé, mňa také veci bavili, tak to ťa obdivujem, že to zvládaš,..." 

A na spolužiakov v škole sa neviem dočkať.

Pre človeka je podstatné nebyť sám. Sme tvory spoločenské a keď trávime čas s niekym, kto nám sedí, žije sa hneď ľahšie.

znovu, ako v kolobehu

Neviem čím to je, ale písanie blogov mi nikdy nešlo. Sledujem ľudí, ktorí pravidelne prispievajú už roky, zatiaľ čo ja mám  problém sa vôbec dokopať k napísaniu pár posledných viet seminárnej práce.

Ale občas sa potrebujem vypísať.

Jednoducho, len to.

Na papier je to také neosobné. Keď sa skutočne potrebujem vypísať, znamená to, že sa chcem vykecať. A veriť v aspoň nejakú spätnú väzbu. (A ani tej sa mi nikdy veľa nedostalo, tak na čo to skúšam znova)

Nie, že by bol môj život alebo moje kecy niekedy zaujímavé. Už si to nechcem nahovárať ani sa hrať na role model.

Fakt som si uvedomila, že občas chcem len veci, čo mi idú hlavou, hodiť na "papier".

V skutočnosti som pomerne osamelá osoba, ale holt, môžem si za to sama. A keby som to tak nechcela, verím tomu, že je to inak. Myslím ale, že väčšina z nás je už v tm veku, kedy si dôsledne vyberá s kým strávi vzácne minúty svojho skutočne voľného času.

Občas nie je na škodu ho tráviť len tak, sám so sebou.

Teraz si uvariť čaj.
Zachumlať sa do deky.
Tešiť sa z pohodlnosti blížiacej jesene.
Tešiť sa na školu.
Premýšľať, či čítať Dějiny hmotné kultury alebo nejakú detektívku, či Murakamiho.
Posledné chvíľky voľna, všetci preč a ja len sama pre seba.

Pohodlie sa môže začať.