7 dní vkuse, 9-11 hodín denne do 9 večer. Domov prídem o desiatej (aj to ak chytím dobrý spoj), ráno vstávam aby som si stihla všetko vybaviť a obednu pauzu zneužijem celú na nákup potravín.
Týždeň po operácii som vtrhla do tohto panoptika.
Začiatkom prázdnin som mala práce dokonca dve a tak ma mrzí, že som si nestihla takmer nič predpripraviť do školy tak, ako som chcela.
V poslednej dobe spím len 6 hodín denne, od operácie je môj spánok strašne divný a neviem čím to je.
Pri pohľade na svoj rozvrh sa teším na štvrtky, keď budem v škole od 7:30 do 17:20, pecka!
Ono to všetko ide a pôjde. Podstatné je, koho máte vedľa seba.
V práci mám skvelé kolegyne, tie čo sú na HPP aj brigádu, vedúce a tak skrátka, väčšina ľudí s ktorými sa tam denne stretnem. Normálne, inteligentné (a zároveň krásne) baby, s ktorými preberáme veci ako škola, cestovanie, knihy, filmy, životné skúsenosti. Je fajn byť pri niekom, kto keď počuje, že študujete históriu sa na vás nezatvári v štýle " a čo s tým ako wtf budeš robiť" ale "to je zaujímavé, mňa také veci bavili, tak to ťa obdivujem, že to zvládaš,..."
A na spolužiakov v škole sa neviem dočkať.
Pre človeka je podstatné nebyť sám. Sme tvory spoločenské a keď trávime čas s niekym, kto nám sedí, žije sa hneď ľahšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára