Ak nerátam časy malého decka, kedy x- hodín v studenom počasí a topánky s punčochami plné snehu boli najviac vec na svete, tak neznášam zimu. A vianočnú náladu v zásade chytám po Vianociach.
Akože pure hate, fakt.
Vzhľadom na to, že tí, čo ma poznajú bližšie vedia, že som hejter asi tak 90% vecí okolo mňa a do toho som miestami riadne kajšmentke.
Zima je naprd.
Leto je fajn. Vstaneš a furt je svetlo.
Hodíš na seba tričko a môžeš sa ísť von plachtiť.
Nanuky. Pivo vonku na lavičke. A aj napriek tomu, že fyzicky sú noci krátke, v lete trvajú dlho. Lebo je fúra času a všetci majú energiu a vôľu žiť. Plus, je voľno.
Leto fajn, do momentu, kým neprší, nie je extrémne studené, netráviš ho celý čas v práci. Prípadne keď ho tráviš v práci a konečne máš voľno, tak prší.
V zime je zima. Sneh je škaredý lebo zvyčajne je to kopa mokro-bahennej hmoty na okraji cesty. A na Vianoce aj tak zvyčajne nie je. Vtedy začne tradične pršať. Čo tam z voľna cez Vianoce. Za chvíľu je buď polrok alebo skúškové. Všetci, čo sa tvária rozumne sa celé voľno presviedčajú k učeniu. Stále je tma a nikomu sa nechce vstávať, z vyhriatej periny do zimy? Fuck that.
Občas príde zlom nečakane. Myslím, že pred dvoma rokmi, keď som sa snažila sama nejak vyhrabať zo svojho call it dosť-na-prd-obdobie, som sa vytrepala asi tak 26.12. vonku. Bez mobilu, iba v mikine a namierila si to na najbližší kopec. Úlohou bolo kvalitne vymrznúť a hlavne byť od všetkých preč.
Na silvestra som bola tiež sama. Síce s foťákom a čajom z koky, aby som sa cítila výnimočne ale sama.
Lebo úprimne radšej budem sama ako si vytvárať spomienky ilúzie večných priateľstiev, ktoré padnú pri najbližšom zahnutí za roh. A áno presne to sa stalo, a ja som za ten silvester rada. Popravde, teraz som v najužšom kontakte (ak nerátam našich) s dvoma ľudmi.
Ticking away the moments
That make up a dull day
Fritter and waste the hours
In an off-hand way
Kicking around on a piece of ground
In your home town
Waiting for someone or something
To show you the way
Tired of lying in the sunshine
Staying home to watch the rain
You are young and life is long
And there is time to kill today
And then the one day you find
Ten years have got behind you
No one told you when to run
You missed the starting gun
A odvtedy sa tieto veci nezmenili. Dôkladne si vyberám s kým sa chcem rozprávať, ale nie je to prekvapivé, lebo časom k tomu dospejeme všetci. K úplnému vyselektovaniu toho, kto je a nie je náš najbližší. Nič to nemení na tom, že mám blízkych a pohybujem sa v spoločnosti skvelých, inšpiratívnych a múdrych ľudí.
Ale svoje najosobnejšie a najsúkromnejšie chvíľky venujem len niektorým.
O tom to je.
Ale odvtedy sa veci aj zmenili. Teda samozrejme, zmenilo sa to, že ľudia, s ktorými som vtedy nechcela tráviť čas aby som si netvorila dané ilúzie, sa správajú tak ako sa dalo predpokladať. A nie, nie je chyba vo mne. Ja som tá, čo sa aspon zo slušnosti ozve.
Naposledy keď sme boli spolu po takmer roku, dokonca z ich strany nepadla ani len otázka, ako sa máš a čo máš nové. A čo si o tom myslieť. Holt, toto nechávam bokom.
Zmenili sa moje postoje.
Začínam ľúbiť zimu. Ale na svah ma stále nikto nedostane bez vyhrážok.
Zima je oproti letu psychicky príjemnejšia. Je prítulná. V posledných dvoch letách, som mala z nich len zlý pocit. Keď som mala konečne voľno, nemala som ani síl čítať nejakú potrebnú vec do školy ( nie som až taký šprt, ale máme toho fakt po riť) alebo som sa deptala tým, že vonku je krásne a ja sedím doma. A chcem si užiť ten čas doma. Ale zároveň aj chvíľku slnka, a hento a toto a tamto. A vitaj schizofrénia, fakt dík za toto.
V zime, teraz na seba nahodím mäkkučké pohodlné svetre, obľúbené mikiny, obrovský šál. Doma zapálim vanilkovú sviečku, uvarím čaj, prípadne masalu tj. chai latté, zakuklím sa do deky.
Tento rok mám vianočnú náladu už dva týždne.
Púšťam si Mozartov Requiem. Áno, vážne to vo mne evokuje toto obdobie. Akákoľvek klasika, ale Requiem najviac. Je to tým, že pár rokov dozadu okolo Vianoc dávali Amadea.
Chcem vidieť milión krát Pelíšky a dať si maratón Pilierov zeme.
A v tej deke, s tým čajom, pri sviečke čítať knihu. Nikto mi to nebude vyčítať, lebo vonku je už dávno tma a zima. To je to pohodlné, nikto na mňa netlačí, že mám chytať vitD.
Je mi dobre aj samej bez toho, aby som sa trepala na kopec. Za posledné dva roky som venovala viac času sebe ako ľuďom, čo o to aj tak v konečnom dôsledku nestoja.
A toto je výsledok.
Som spokojná, aj keď je tu moja, predtým tak nenávidená, zima. A dokonca sa z toho teším.
K pravej zime si poprosím ešte ten sneh, keďže v Pražsku nie je a hektolitre citrónového čaju. A Requiem. A hektolitre chaiu. A všetkého na kvadrát, len nech nejde skúškové. To len preto, že mi toto vyhovuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára