Neviem čím to je, ale písanie blogov mi nikdy nešlo. Sledujem ľudí, ktorí pravidelne prispievajú už roky, zatiaľ čo ja mám problém sa vôbec dokopať k napísaniu pár posledných viet seminárnej práce.
Ale občas sa potrebujem vypísať.
Jednoducho, len to.
Na papier je to také neosobné. Keď sa skutočne potrebujem vypísať, znamená to, že sa chcem vykecať. A veriť v aspoň nejakú spätnú väzbu. (A ani tej sa mi nikdy veľa nedostalo, tak na čo to skúšam znova)
Nie, že by bol môj život alebo moje kecy niekedy zaujímavé. Už si to nechcem nahovárať ani sa hrať na role model.
Fakt som si uvedomila, že občas chcem len veci, čo mi idú hlavou, hodiť na "papier".
V skutočnosti som pomerne osamelá osoba, ale holt, môžem si za to sama. A keby som to tak nechcela, verím tomu, že je to inak. Myslím ale, že väčšina z nás je už v tm veku, kedy si dôsledne vyberá s kým strávi vzácne minúty svojho skutočne voľného času.
Občas nie je na škodu ho tráviť len tak, sám so sebou.
Teraz si uvariť čaj.
Zachumlať sa do deky.
Tešiť sa z pohodlnosti blížiacej jesene.
Tešiť sa na školu.
Premýšľať, či čítať Dějiny hmotné kultury alebo nejakú detektívku, či Murakamiho.
Posledné chvíľky voľna, všetci preč a ja len sama pre seba.
Pohodlie sa môže začať.
Zapisuj a vypisuj. O pár rokov to pre teba bude mať hodnotu zlata. V obyčajnosti je tá zaujímavosť.
OdpovedaťOdstrániťNo a tak.
Čo najviac pohodlia (nielen o samote) prajem! :)