Som vlastne fakt strašný neschopák,
alebo ma súčasná situácia fakt rozbila.
A vlastne veľmi rozbila.
Toto vypísanie mi leží v hlave už nejakú dobu. Konkrétne asi tak od mája, kedy som sa pomaly začala vzpamätávať z prvej karantény, kedy som na tom bola psychicky veľmi veľmi zle.
Kvôli problémom so zubom som zostala uväznená na Slovenku, keďže v ČR nemám poistenie. A ja som trošku taký ten hlupák čo rozhodne nemiluje svoj rodný kraj. Prečo? Lebo na to mám nárok. Ako áno, sú tam veci a dokonca aj pár ľudí, ktorých absolútne zbožňujem, ale no tak. Nikto si miesto, kde sa narodí nevyberá. Ja som veľkomestský kultúrny človek, čo zbožňuje tramvaje a rozhliadanie sa počas jazdy naprieč historickým centrom a for fun si určujem slohy a datujem vzniky jednotlivých budov. To doma nemám, nakokoľko, bohužiaľ, skoro celé historické centrum padlo za obeť modernizácii a po takmer výstavnom malomestskom biedermeieri zostali už len chabé náznaky.
Situácia bola pre mňa fakt náročná - zachytilo ma to takmer bez ničoho, nemala som so sebou knihy na skúšky a hlavne som nevedela za ako dlho tá situácia skončí a či sa vôbec na skúšky budem môcť dostať. Navyše, škola je skutočne môj najmilovanejší koníček, aj keď mi to v porovnaní so spolužiakmi moc nejde. Každopádne, stratila som dva mesiace svojho života.
Inak som extrémne lenivý človek a tento rok sa mi podarilo začať na moje pomery až nadmerne aktívne, takže tento zásek ma deprimuje doteraz. Som v konštantnom sklze a reálne som neoddychovala od leta 2018, nakoľko som minulý september štátnicovala. Takže vlastne sa točím v neustálom kolobehu školy a práce, tento rok navyše aj sťahovania. A keď poviem, že som neoddychovala a potrebovala by som dovolenku, tak to myslím vážne. Dovolenka pri mori sa v mojom živote konala prvý a posledný krát v roku 2007, voľný týždeň som mala naposledy asi fakt pred 2 rokmi. A odvtedy sa snažim neustále splniť aspoň základné priečky Maslowovej pyramídy. Ide mi to dosť na nič.
Na druhú stranu, nechcem zase pôsobiť ako večná kôpka nešťastia, o tom to nie je. Mne táto pandemická a celá situácia skutočne veľa dala. Hlavne asi väčšiu pokoru voči svetu, väčšiu úctu voči vedcom a strašne veľa polofilozofického premýšľania. Podstatné je, že už mám pomaly kľud a tento lockdown už prežívam u seba v Prahe, čo len na moju psychiku vplýva lepšie. Mám tu všetky podklady, čo k práci potrebujem, kvalitnú predajňu čaju (vlastne za svoj najlepší zvyk považujem veľku šálku senchi na ráno), svoj vlastný časový harmonogram a svoje vlastné varenie. Nie že by mama varila zle, to fakt nie. Ale kvôli endometrióze mám čiastočne pozmenený jedálniček s veľa doplnkami stravy, ktoré som si nestihla predtým poriadne nazásobiť. Tá paseka, ktorú mi dvojmesačné domáce stravovanie narobilo, sa začala pomaly dorovnávať až teraz. Jedlo je dôležité, dávajte si pozor na to čo papáte a čo môžete a nemôžete jesť.
A ak mi reálne niekedy niečo pomáhalo, tak je to meditácia. Reálne vyhradiť si pár minút času nič nerobenie, sama pre seba, v súčasnosti s veľkou vďakou môcť sledovať len svoj dych a užívať si, že sa môžem nadýchnuť naplno a bezbolestne. To ma teší najviac.
Mám pocit že sa rozpindávam a obhajujem až moc, čo nie je cesta, ktorou by som chcela ísť. Rozhodne to tu ale chcem rozhýbať, mojim tradične najväčším neduhom sú stále sociálne siete a vravím si, že keď už zasadnúť k počítaču, tak sa radšej vypíšem. Lebo ja vlastne píšem fakt rada, len som proste debil, čo sa strašne jednoducho namotá na tieto srandy a nič nerobí. Hlavne, aj tento ventil v podobe týchto mojich pindov je minimálne pre mňa prospešnejší, než čítať koment sekcie k čomukoľvek na internetoch. Takže tých svojich pár nápadov, na ktoré som prišla aj vďaka meditácii, sa pokúsim konečne čo najskôr realizovať. Hlavne nech sa dostanem z tohto svojho začarovaného kruhu.
Bude to už len lepšie. Inšpiratívnejšie a prínosnejšie. Sľubujem a ďakujem. A vlastne sa konečne dokopem aj k ďalším dielom svojej instagramovej historickej série. Tam ma najviac rozbilo to sťahovanie. Všetko bude. Musí.
