O zúfalstve

Každého niečo trápi, nie?
Každého niečo privádza týmto spôsobom do zúfalstva, hlavne keď sa to dlhú dobu nehýbe a stagnuje na mieste.

Vedie to k neproduktivite, nespavosti, zlej nálade a iným hlúpostiam.

Viete čo?
Dá sa toho zbaviť.

Bývali časy, keď som spala v noci maximálne 4 hodiny, nemohla dlhé hodiny zaspať a mozog šrotoval jak blázon milión myšlienok na ktoré som sa snažila zabudnúť a celý deň som usilovne pracovala na ich potláčaní.

No nič moc.

Ďalšia vec je, keď si vezmem, koľko iných vecí som mohla namiesto trápenia sa robiť. Prečítať veľa kníh, ktoré by ma posunuli ako človeka ďalej. Bola by som na inej úrovni ako teraz, v škole a v živote by mi to možno šlo ľahšie. Samozrejme, že nie každý musí čítať knihy, možno som mohla namiesto utrápeného ležania v posteli maľovať obrazy, na ktoré teraz nemám čas a veľmi ani priestor.  Vypočuť si albumy, ktoré sú kultové, namiesto neustáleho opakovania depka-songov a iných blbostí.

Najblbšie je, že ten stratený čas nad kravinami mi už nikdy nikto nevráti. A ja sa môžem iba trieskať hlavou do steny koľko som toho zameškala.

Väčšina sa trápi kvôli vzťahom. Chápem, nikto nechce byť sám a všetci chceme viac znásobovať lásku ako pochybnosti.

ale...

Ten kto ma nechcel vtedy, keď som ho chcela ja, ma nechce ani teraz. Ono niektoré veci sa občas nezmenia a každá (platonická) láska má svoje riešenie. Buď sa dáte dokopy (a možno aj zistíte, že to nejde dokopy) alebo prejde čas, zmenia sa podmienky, zmeníte sa vy alebo ten druhý... a ono to prejde. Má to svoj koniec. On tam fakt niekde je. Proste to nejak dopadne, nie? Tak na čo sa trápiť? Nie je lepšie pri tejto vedomosti sa venovať napríklad sebarozvoju?

Ak investujete veľa času do niekoho, kto vám to nevracia spôsobom aký očakávate, iba tým zabíjate čas, lebo to zúfalstvo vás núti k čakaniu a kontraproduktivite.  Čas ktorý investujete do seba (napríklad učením sa nového jazyka, behaním, čítaním, trávením času s inými ľuďmi, ktorí vám navodia dobrú náladu a posunú vas inde,...) sa vám vráti vždy. A vďaka tomuto sa možno stanete atraktívnym pre danú osobu alebo pre niekoho iného, možno o dosť lepšieho.

Teraz som v štádiu, kedy som o čosi viac (a možno takmer úpne) vzdialená od Adamovych myšlienok.

Je zo mňa človek, čo proste zaľahne a do pár minút spí, a je akosi proste vyrovnaný, takže ten mozog už nešrotí ako magor.

Stačilo mi k tomu omieľať dookola Floydovský The Dark Side of the Moon, študovať históriu a presťahovať sa do veľkého mesta.

Netvrdím, že by ste sa mali presťahovať a ísť študovať históriu, ale aspoň vám zhrniem dve najdôležitejšie veci aké ma to naučilo.

a) ľudí je na zemi po riť a väčšinu z nich netrápite vy, vaše problémy, málokto o tom čo vás skutočne trápi a na čom vám skutočne záleží bude vedieť (a je jedno či ste slávny alebo nie), iba vy rozhodujete o tom, čo zo seba prezradíte svetu a to aj v skutočnom živote nie len na sieťach. Ďalšia pravda je, že ako je ľudstvo obrovská masa, väčšina rieši niečo podobné ako vy. V tej veľkej mase vaše trápenie zaniká ako relatívne bežné.
b) tie blbosti trápili ľudí aj v minulosti. Ľudská pobaha sa mení takmer minimálne, mení sa len sociálne prostredie a jeho aspekty. Vy ste v tom sociálnom čase a prostredí, ktoré vám praje najviac. Reálne vám nikto nevnucuje partnera, nemusíte sa vydávať v skorom veku, nikto do vás za neplodnosť nehádže kamene a jednoducho sa môžte s ľahkosťou vyhnúť všetkým podobným vzťahovým stigmám minulosti. A nie len vzťahovým, sú vám otvorené možnosti vzdelania, podnikania, nemusíte si od začiatku produktívneho života šetriť na to aby ste mali dosť na zabezpečenie a založenie si rodiny. Netrávite v práci niekde v banskej šachte každý jeden deň celý. MÁTE MILIÓN MOŽNOSTÍ, tak sa zdvihnite z tej rite a niečo robte. Pre seba. Pre svoje budúce ja, ktoré bude tým najlpeším možným pre vás samých.

Každé trápenie niejak dopadne aj keby mala byť smrť vykúpením z neho. Nechcem teda nikoho nabádať na samovraždu, ale čisto hypoteticky, keby ma zajtra náhodou zrazil tank, tak ma nemusí trápiť skúška na ktorú čakám. Avšak s tým rátam samozrejme minimálne, nejak sa učím a verím tomu, že to nejak dopadne. Buď to dám alebo nedám. Ak nedám, nič sa nedeje, zopakujem si to. A mám kľud. Proste to nejak dopadne.

No reason to worry.

A vlastne čím viac času ste investovali do seba, tým vždy lepšie. Budete zaujímavejší pre iných ľudí, ktorí budú zaujímaví pre vás. Budete zaujímavejší pre vyučjúcich, budúceho zamestnávateľa, kohokoľvek... To čo viete vy, vám nevezme nikto ale iný človek sa môže vziať sám od seba a nechať vás tak.

Obzvlášť ak máte o ňom pochybnosti. Ak často kvôli druhému plačete, ste si neistí a tak celkovo nespokojní.  Viete, čo je podľa mňa v živote najdôležitejší pocit? Spokojnosť.

Byť spokojný sám so sebou (a ak nie ste tak je stále v čom sa zlepšovať, dobré pre vás!)

Byť spokojný so svojim vzťahom - ak nie ste, snažiť sa to opraviť, ak to nejde opraviť tak nechať ísť. Možno si to potom ten druhý v hlave zrovná, možno stretnete niekoho s kým to pôjde. Tu sa s Adamom trošku názorovo rozchádzame, ale ja som proste typ na dlhodobé stabilné vzťahy a žiadne jednorázovky. Podľa mňa je najlepší typ vzťahu ako posteľ. Celý deň sa na ňu tešíte, viete, že tam vždy bude, že je pohodlná, že je to najlepšie útočisko na svete a istota ktorú máte (a môžte v nej byť sami sebou). Takýto pohodlný a sebaistý vzťah je podľa mňa ideál a aj keď je teraz môj drahý vyše 12h cesty odo mňa tak absolutne nemám pochybnosti ani o našom vzťahu ani o ňom.

Byť spokojný so životom. Ono je to aj o tom prijať karty, ktoré vám život rozdal, ale aj o tom vedieť s nimi zahrať čo najlepšie. Vždy môžte do niečoho investovať a veľa krát vám život okolo vás napovie, či je tá investícia dobrá. Napríklad vám stačí pozrieť si dokument o feťáčke Katke, aby ste vedeli, že tá cesta sa fakt nevyplatí, ale že vážne nie (kto to nevidel, tak odporúčam, je to jedna z tých vecí, čo vedia dosť pohnúť pohľadom na život a svet, aj keď viete o čom to asi bude).

A jednoducho v skratke, ak ste s niečim nespokojný a dá sa s tým niečo robiť, tak to urobte.

Ja som momentálne nespokojná s tým, že ešte nezačala jeseň, keď mne už začala jesenná nálada. A že nám škola nezačína v septembri, ale v októbri, lebo už mi chýbajú tí ľudia a pre mňa kreatívne a inšpiratívne prostredie (ono to je výhoda výšky, keď si vyberiete správne. Ale stále je to dosť náročné, avšak namiesto utrpenia nad matikou a fyzikou na ZŠ/SŠ mi toto trápenie za to stojí, lebo si to vydreť chcem, ako inak, pre seba a nie preto aby som prešla ročník kvôli niekoho egu).

Na koniec dodám, že som si k tomuto pustila playlist hitov rokov 2010- teraz. Vlastne tie roky nástupu puberty a prvých trápení a vravím si, že nikdy viac. A to som bola človek čo bol neustále v depke kvôli týmto kravinám. Viac odporúčam pustiť si playlist 1990-2010, preniesť sa do časov detstva a vybaviť si spomienky, na seba ako decko a aké predstavy o svojom budúcom ja ste mali. Zamyslieť sa a uvedomiť si, že teraz, narozdiel od toho decka máte príležitosť vo svojich rukách. A k tomu ďalšiemu budúcemu ja sa môžte snažiť dopracovať.
Zameraním sa na seba (vážne myslím hlavne rozvoj svojich skills) sa na zúfalstvo najlepšie zabúda.

Tak šup, písať, maľovať, čítať, behať , blbosti a tak. Proste niečo. Ale v pohode môžte ísť aj zdriemnuť do tej bezpečnej postele a len tak počúvať playlist z vášho detstva a nechávať sa unášať myšlienkami teraz, nie v noci, ... vtedy budete možno dávno už pohodlne spať...