Po dlhšej (no viac než dlhšej ale nie, že by to tu bolo vedené nejak pravidelne) sa vraciam a pravdepodobne s náložou depresívnych myšlienok. Nie je to zámer, je to prirodzený vývoj.
Odmlka bola, lebo som do svojej školy vrazila orientačne okolo 100% v priebehu vyučovania a 120% v priebehu skúškového. No a z toho tá depka je. K tomu sa dostaneme, možno by to niekoho niekedy zaujímalo.
Nejak v priebehu necelého polroka som asi tak 10x stratila samu seba. A zisťujem, že množstvo vecí ma nebaví. Hlavne ma nebavia ľudia.
Kúsok po kúsku som čoraz viac naklonená tomu vymazať facebooky, instagramy, vycvičiť si poštového holuba a nejak sa z toho "verejného" života stiahnuť. Asi aj preto, že si neprídem dosť dobrá. Na druhú stranu, ľudia, čo sú na tom rovnako ako ja, sa tým toľko netrápia. Možno áno, možno nie.
V konečnom dôsledku, cítim už k týmto veciam odstup a najradšej by som proste všetko vypla a starala sa o seba. Riešila si svoje problémy sama, žila si svoj život sama a určovala si ho sama. A áno, dá sa to aj bez toho, otázka je nakoľko. Však vlastne na každú vec, ktorú vypustíme svetu už sami nie sme. Aj keď to tak vyzerá. Možno sa v nás prebúdza maličký egoizmus, kedy si chceme nejakým príspevkom dokázať, že my žijeme ten v pohode život, že my máme tú najťažšiu skúšku... aspoň tak to ja občas vnímam, sama na sebe. A či už sa chceme podeliť o radosť, chceme asi aj zaujať (občas). Ja mám proste chuť zašiť sa do svojho života, robiť si svoje, ktoré aj tak vyše 90% ľudí, ktoeí ma občas posledujú nezaujíma.
No hlavne sa chcem predbiehať len sama so sebou. (a zároveň nechytať pocit menejcennosti z toho, že nemám peniaz na cestovanie a že pri mori som bola prvý a posledný krát pred 10 rokmi. Holt to sú ale priority keď viem, že peniaze vrazím na robenie fotokópii archívnych dokumentov na bakalárku.)
No nemôžem povedať, že žijem zlý život. Ono to najlepšie aj tak nezachytíte a nezavesíte. Vlastne mám vedľa seba kamarátov so strhujúcou energiou na ktorým nikdy nezabudnem ale vlastne nemám s nimi žiadnu spoločnú fotku. To ma vlastne privádza k mojej včerajšej myšlienke:
Väčšina z nás nebude celebritou, či ešte lepšie nejakým panovníkom alebo Einsteinom aby sa o nás všetci učili a poznali naše meno. No štúdium ma nejak samovoľne naučilo zvláštnu vec. Čím viac sa do toho dostávam, tým menej sa stierajú pocity medzi nami a ľuďmi minulými, alebo inak: čo raz viac sa viem vcítiť do myslí už dávno mŕtvych ľudí (aj keď stále nie dokonale). A aj keď všetci vedia o vašich úspechoch, málo kto sám za seba ich časom skutočne rieši, lebo si jednoducho zvykne. Vlastne je to vaša drina, že ste sa dostali tam kde sa dostali a máte to právom. Ale sama za seba som najvďačnejšia za tých priateľov, ktorých zaujímam, aj keď ich polroka nevidím, čo sa sami zaujímajú a ozvú, čo na vás myslia na vaše narodeniny a hlavne úprimne. Som vďačná za svojich spolužiakov, lebo sme sa tu zbehli skutočne úžasná partia a pre mňa sú rodina. Prosím, fakt nie ako klišé, uvedomila som si, že sú to presne tí ľudia, s ktorými chcem zoznámiť moje deti aby mali veľa "ujov a tiet", chcem skutočne sledovať ich životy ďalej a to hlavne preto, že si sedíme mentálne tak moc, že chcem, veľmi chcem aby sme boli súčasťou svojich životov až do konca. Aj keď viem, že to bude ťažké nejak skonsolidovať. ALE TOTO JE TO! Človek je tvor spoločenský a nikto nechce byť sám a to, že nájdete na ceste životom niekoho, kto vám ju spríjemní je pre vás to podstatné. Ľudia naokolo vás formujú najviac, dochádza k prenášaniu nálad, všakovakých energii a podobných chobotín. Nakoniec každý z nás nebude s vďakou spomínať na to, ako kvôli titulu skoro vyplešatel ale na to čo všetko príjemné prežil. A toto sa rokmi po celú ľudskú existenciu nemenilo. Pre nás samotných je dosiahnutie určitého cieľa niečo, na čo si sami zvykneme a postupne to vybledne.
No, aj tak mi skúškové teraz dalo parádne na hubu, fakt. Tento rok som brala skutočne vážne, poctivo prečítala všetky knihy, skutočne na to nekašlala a ako sa mi to vrátilo? Stále ma čakajú dve skúšky, z najľahšej som už s poloodídeným mozgom odišla s najhoršou známkou, lebo nebolo skúšky, pred ktorou by sa niečo nepokazilo. Takže zatial 7x. Grátis totálna demotivácia, lebo niekto, kto to odflákne má spravidla lepšiu známku ako vy. Na čo sa snažiť, že áno? Sama musím čeliť veľkým vnútorným morálnym problémom, kedy sa snažím vyrovnať s tým, že na známke nezáleží (ale keď na tom, kurnik, makáte poctivo od októbra tak to stále naštve jak šľak).
Dobrá správa je, že všetko má svoj koniec. Nie je to pozitívne? Každým momentom sme bližšie ku koncu k všetkému zlému čo nás trápi. Bude dobre, určite raz. Takže na čo sa niečim trápiť? Veľká istota je, že všetko v živote nejak dopadne a moju známku tak či tak nikto riešiť nebude a aj napriek nahrabaným 80 kreditom za tento rok, nikto mi štipko nedá, takže na čo sa zodrať kvôli známke. Nie demotivačne, zdravotne. Ku koncu som na tom bola už fakt zle.
Najväčší problém v živote, hlavne tom dospelom je to, že ste zrazu hodení do veľkého víru, ktorý ide rýchlejšie ako vy a nemusíte to vždy ustáť. Breakdown spoľahlivo príde, lebo zrazu si uvedomíte, že to ide moc rýchlo a vy ste premeškali štartovný výstrel. Ja som ho premeškala v bode, keď som sa rozhodla, že idem na výšku tam kde idem a na to, na čo idem, pretože to bolo neskoro. Teraz narozdiel od mojich spolužiakov musím na niektoré predmety načítať čerstvých 20 kníh, im dosť pomôže, že si niekedy predtým v živote prečítali 5. A hneď je toho na vás veľa, lebo 20 odborných kníh na 1 predmet nie je len tak. Viete čo je ešte väčší problém? Že mi na tom záleží a tak som schopná ísť viac než na doraz. Som schoná kvôli škole nežiť a tráviť 10 hodín v knižnici vypisovaním a učením sa.
TO PROSTE NIE JE VEC, KTORÁ NIEKOHO ZAUJÍMA.
A preto je fajn sa predbiehať len sama so sebou, ale pomaly.
Vlastne nepotrebujem nič viac, pretože táto moja osobná facka je facka užitočná. Voľný čas radšej vyplácam na pohodové čítanie si vecí dopredu, lebo zrazu tu budú štátnice a budem riešiť čo s tým. Nejak sa mi čas strácať nechce a s kým sa vidieť chceme, tak sa uvidíme a dobre bude.
Nepotrebujem o sebe dávať vedieť svetu. Asi nie. Aj tak o 100 rokov nikoho zaujímať nebudem. Vážne sme len striedajúce sa organizmy v tak veľkom množstve, že sme proste nezaujímavá masa, aj keď niekto kričí viac, niekto menej a ďalej to je len o osobných preferenciách.
Za seba som z tých kričiacich más sklamaná. O to viac mám chuť mlčať.
Možno sa občas takto nezáväzne vypísať a vypustiť do sveta nejaký nezmysel. Nachádzam po tom aspoň trošku pokoj v duši, nič viac nemusím. Je dobré urovnať si veci aspoň v samom sebe.
Ten vnútorný pokoj, ale taký skutočne vnútorný pokoj, nájsť je zlatá vec. Obklopujte sa dobrými ľuďmi, tí vám pomôžu. Nepotrebujete nikoho z kohovám bude klesať vaša sebaistota o vašej existencii v tomto svete. Sledujem ale, že teraz sa to vo svete deje čoraz viac a človek ako taký stráca svoje pevné miesto a možno stavovská spoločnosť bola v niečom lepšia. Vedieť seba identifikovať ako určitú vrstvu spoločnosti a hrať s tou kartou je veľka výhoda.
Teraz bohužiaľ vidím aj veľa ľudí, čo si v mladom veku naberú nasplátky hento a toto len aby bolo. Nejak s tým nie som vnútorne úplne stotožnená, ďalší dôvod pre mňa sa zašiť.
Prosím, žite pekne medzi svojimi, zanadávajte si keď vás niečo hnevá, ale žite hlavne svoj život pre seba. Žijeme ho my a nie iní za nás (potom sa možno časom pistihnete, že máte blbé pocity zo seba, ktoré by ste pri inej spoločnosti nemali - napríklad ako som teraz videla nejakú jútuberku - umeleépery, umelé prsa, neviem, či to je vážne potrebné, aj keď je to možno môj pochybný súd, v konečnom dôsledku si ale myslím, že telo je len schránka a je podstatnejšie budovať krásnu myseľ a schránku udržiavať zdravú).
Som asi jediné tupelo, čo sa nad takýmito chobotinami zamýšľa a úprimne sa čudujem každému kto došiel z tých mojich výlevov (zase) až sem ale zároveň úprimne ďakujem, považujem to fakt za niečo, čo si ani nezaslúžim.
A sľubujem, že ďalšie veci budú asi zaujímavejšie, tak , ako ten príspevok o študíjnych technikách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára