Bol horúci deň, leto.

Vychutnával som si krátke voľno, ktoré mi udelili. Sedel som v tráve, kvetoch, mravenisku a štrku. Nečinnú lúku postupne prerušoval ruch. Nevenoval som mu pozornosť , dokým som nad sebou nezbadal tieň.

Prastarý muž stál  nado mnou a jeho oči boli slepé. Viete , také tie farby nezábudiek s mĺkvym pohľadom. Brada sa mu zväzovala do uzlíkov, bola dlhá , biela a celkovo bol dosť zošuverený zanedbaný a hlavne starý. Opieral sa o polorozpadnutú palicu.

„Pamätáš na mladosť žiariacu ako Slnko?“ preniesol hlasom vychádzajúcim takmer z útrob pričom jeho neprítomný pohľad smeroval na mňa.

„Som mladý.“

„Raz budeš starý. A potom zomrieš.“ Preniesol.

„Pravda odveká.“ Pritakal som.

Jeho ruka sa mi dotkla čela. Dotyk hrial viac ako horúčava, nie len na tele ale aj na duši a všetko naokolo zaplavilo jasné svetlo. Juif errant.

Vtedy som pochopil, že činy by sa mali týkať len dobra, slová len lásky a aj napriek našej pominuteľnosti, nikdy nevieme , či sa naše slová nezabudne.

Keď som otvoril oči. Po mužovi ani stopy. Vybral som sa naspäť do dediny. Cestou mi hrala v hlave melódia. G Em G Em G Em A Em A G .Po nevychodenom chodníčku som sa dostal do záhrady plnej ovocia. Prešiel som do domu.

Ležala na gauči. Vyzerala nevinne, úplne ako porcelánová bábika. Napriek tomu však bola úplným opakom –  nikdy som sa nestretol s tým, že by stelesnenie akéhokoľvek zla vyzeralo ako číre zlo. Aj tak som však neveril, že by bola úplne skazená. V mojom srdci mala vyhradené špeciálne miesto.  Napriek tomu, že spala a bola bledá ako konvalinka, vyzerala neskutočne živo- živé striebro. Môj pohľad upútala krv na jej rukách. Isto nebola jej. Znovu niečo zabila.

Prišiel ku mne Lau.

„Je ranená.“ Prešiel mi mráz po chrbte. Pominuteľnosť.

„Čo sa stalo?“

„Tento raz ? Tento raz ju zrazilo auto. Riel bol s ňou, ale teraz má nejaké povinnosti. Tak som tu ja.“

„To je dobre, som ti vďačný.“

„Nechám ťa osamote.“ Lau odišiel.

Díval som sa. Na ružovú prikrývku dvíhajúcu sa pod jej dychom. Bola nevinná.  Nikoho nezabila. A bola v poriadku. Cítil som to.  Alebo som si to namýšľal. Človek sa rád utešuje  tým,že má čas, čo je málokedy pravda.Čakal som príliš dlho aby som sa odhodlal niečo povedať, či sa jej pozrieť do očí. Nebolo neskoro.

G Em G Em G Em A Em A G 

Už sa začalo stmievať keď otvorila oči. Veľké, úprimné veselé oči takej farby, ako vám vonia čerstvo pokosená tráva.

Žila.Žili sme.

Jej pohľad smeroval hned na mňa , rovnako ako aj úsmev.

„Vezmi ma von.“ Jasné , že vezmem. Príroda lieči. Zobral som ju na ruky  ako som ju niesol naprieč zahrádou a lesom, cítil som ako naberá na sile.

Zastal som až, keď sme vyšli na najvyšší kopec. Tam sa už sama usadila.

„Je tu krásny výhľad, vidím celý svoj život. Vidím svetlo v tmách vychádzajúce z domov zahrievajúce srdce  a napĺňajúce ho láskou domova.“ Objal som ju a cítil som to čo cíti ona.
"Len žiar. len ty žiar, prosím ťa, leskni sa a oslepuj."

V tom zrazu – iná melódia. G Em G Em G Em A Em A G .Nepoznal som ju.

V tom momente som však prežíval niečo, pri čom som vedel, že nastal súzvuk duší. Dobro bolo úprimné, prítomné, priam až hmatateľné. Čin bol správny a ja som vedel , že niekto na mňa nezabudne.

Svet bol dokonalý. Klasicky som bol na správnom mieste. Všetko bolo ako má byť.