O vzďaľovaní sa

Od januára som sa popravde vyhýbala Floydom.
Bola som až moc zranená na tú všetku filozofiu. A dávala som to tej hudbe za vinu. Asi aj preto tento blog dlho nebol.

Ako čert krížu som sa vyhýbala Wish you were here. Celému albumu, ale hlavne titulnej skladbe.
A potom to prišlo,
ja, ostala som sama na chate,
zahodiac svet vzad
pustila som hudbu
a ono to prišlo samo...
všetko to prišlo samo...
a náhle...

Wish you were here nie je žiadny oblbujúci trápny lovesong. Skupina kedysi dávno prišla o svojho zakladajúceho člena, pravdepodobne v kombinácii rôznych psychóz a nadbytku drog. Teda neprišli oňho úplne.
Stačila tá zmena osobnosti.

Občas  sa stane, že proste nepotrebujete, aby sa Vám zbláznil niekto blízky na to, aby ste mali pocit, že už tu nie je.

Meníme sa okolnosťami a častokrát jedného parťáka strieda druhý a blízkosť veľká stena. Známa tvar je v skutočnosti absolútne prázdna.

Remember when you were young, you shone like the sun.
Shine on you crazy diamond.

Now there's a look in your eyes, like black holes in the sky.

Všetko ide moc rýchlo a nikto z nás nevie prečo.
Skutočnou pravdou je, že už ani ja nie som tou osobou spred januára.
Predtým som riešila či som sama so sebou spokojná, teraz už nie.
Už sa nechávam unášať prúdom.

So, so you think you can tell
Heaven from hell
Blue skies from pain
Can you tell a green field
From a cold steel rail?
A smile from a veil?

Do you think you can tell? 

Napriek tomu sa stále prichytím pri tom, že mi minulosť zvykne chýbať, že mi chýba blízkosť parťáka, skutočne niekoho s kým  sa môžte rozprávať.
Na druhú stranu ani jeden z nás by nebol spokojný  s osobou akou som teraz.
A to je dobre.
To je súčasť procesu a všetko čo sa stalo je správne.
Nikto ma nebude súdiť za veci, ktoré neprezradím, nikto mi nebude vyčítať veci, ktoré si nakoniec nevyčítam sama.
Aj ja som úplne iný človek ako pred troma rokmi.
A nie, vrátiť sa nechem.
Teraz je to výborné tak ako to je.
Som dospelšia, staršia a hlavne menej naivná.
Konečne som dostala od života facku, ktorá mi ukázala, že chyby sú úplne normálne a prirodzené a vysnívať si dokonalý život je moja vlastná chyba, na ktorej nemá zmysel visieť.

Do dokonalosti všetko výjde v tak málo prípadoch, že už radšej neplánujem. Dávam si len ciele, za ktorými nejak pôjdem, len neriešim ako.

Did they get you to trade
Your heroes for ghosts?
Hot ashes for trees?
Hot air for a cool breeze?
Cold comfort for change?
Did you exchange
A walk on part in the war
For a lead role in a cage?

Mám za sebou ďalší krok, ktorý ma hádam vedie tam kde mám.
Moje staré ja  tu už asi nie je z pár dôvodov.
Priala som si, aby bol tento rok mojim rokom. Občas to, že si máte dávať pozor na veci, ktoré si prajete, treba brať doslovne. Občas to trvá dlhšie dekódovať, že sa Vám to vlastne splnilo.
Je to môj rok, počas ktorého sa vraciam sama k sebe a ku všetkým svojim ja  ktoré som kedysi mala, aby z nich vznikol niekto, kým som teraz. Asi.
Vyškrtnutie toxických ľudí z môjho života považujem spätne za skvelý krok, aj keď v momente, keď som si to priala, som si to takto vôbec nepredstavovala.
Napriek tomu, že mi občas zvykne zachýbať prítomnosť blízkej ľudskej bytosti, ktorá chápe všetky tie inside jokes a podobne.
Ale nebolo ešte takého človeka, ktorý by bol plne nenahraditeľný, aj preto, že sa meníme.

A v konečnom dôsledku, si asi nikto z nás nepraje, aby tu bolo nejaké naše staré ja s nami.
Lebo ani to päťročné decko v nás by na nás nebolo pyšné. Ja keby som sa stretla so svojou napríklad 15 ročnou verziou, tak by ma teraz neznášala, lebo by ma nechápala.
A tak by som jej buď zapierala, alebo ju vyfackala.
Takže, nemá zmysel spomínať na kohokoľvek, kto sa zmenil, keď nie sme vlastne asi nikdy schopní plne pochopiť seba.

Nastal čas ísť ďalej od minulosti a budúcnosti a nevzďalovať sa hlavne výčitkami, tým, kým súčasne sme.
Je to cesta a tá je správna.
Odolnosť osobnosti neurčuje pridržiavanie sa plánu.
A všetci vieme, že päťročnice nemajú zmysel.

We're just two lost souls
Swimming in a fish bowl
Year after year
Running over the same old ground
And how we found
The same old fears
Wish you were here

O... snoch?

Asi som klasický snílek.
Na druhú stranu, myslím si, že to o sebe môže tvrdiť veľa ľudí. Či už sebeväčší realista alebo úplne abstraktný blázon.
Trávim veľa času rozmýšľajúc v tramvaji, aj preto, že sa proste rada vozím a sledujem Prahu.
Vydávam to za svoju každodennú očistu. Zároveň mám pocit, že je to často krát výhovorka.
Žila by som inak keby som mala viac času...
Problémom je, že ja mám viac času. Som strašný flákač, majster prokrastinátor, hovorte tomu ako chcete.
Lebo žiť v inšpirácii je jednoduchšia vec ako sa zobrať a skutočne niečo robiť. Začínam mať pocit, že všetci tí inšpiratívni blogeri a  youtuberi (nemýliť si s influencermi, prosím) sú natoľko inšpiratívni, že už len pri pozeraní ich videí o tom, aké je fajn byť minimalistom, behať, jesť zdravo, etc.,  produkuje v mojom mozgu dostatok serotonínu na to, aby som potom práve nemusela behať a produkovať si tak endorfíny. Asi takto nejak vzniká moja prokrastinácia, z inšpirácie, jednoducho.

Ja by som rada niekedy prečítala konečne toho Kanta, keď tvrdím, že ho mám najradšej (lebo cmon, kategorický imperatív je skvelá idea!). Tento sen odkladám stále niekde do budúcnosti napriek tomu, že je jednoducho realizovateľný. Obzvlášť keď som si zadarmo z apple store stiahla dané knihy zdarma a môžem ich prelúskavať pri tých hodinách, ktoré vlastne trávim cestovaním niekde a späť domov.
Pomaly sa učím tomuto zvyku.
Chcem sa pomaly naučiť aj zvyku prísť domov a radšej čítať. Čokoľvek aj beletriu. Je smutné, že som si nevybudovala túto schopnosť dostatočne a skĺzam skôr k tomu vnímať akékoľvek čítanie ako nútenú činnosť a nie relax. Ale medzi iným... horší sa mi postupne zrak.

Momentálne  najväčšie sny, ktoré mám, je zlepšiť samú seba. Napríklad skorým spaním a vstávaním, každodenným letným korčuľovaním, čítaním, proste a skrátka sebakultivovaním sa. Nakoniec je zoznam tak nekonečne dlhý, že to nejde všetko naraz a všetko by sa mi práve naraz zišlo a neviem ktorý zvyk začať budovať ako prvý.
A tak chodím spať neskoro, ale vstávam skoro, som rozbitá, neupratujem od únavy, nevarím od únavy, papám nemilé veci a potom mi je zle od žalúdka a unavená radšej inšpiratívne prokrastinujem  pri videách.

Môj najväčší sen je nájsť cestu ako výjsť z tohto bludného kruhu. Dosť mi pomohlo vymazanie facebooku a spol, na druhú stranu, bez toho nemám takmer žiadne informácie o ničom (hlavne o školských veciach) a to ja nemám rada. Opäť ďalší bludný kruh.

Každopádne pestovanie kytičiek ma naučilo jednu skvelú vec. Trpezlivosť. Keď vidíte proste tú monsteru ako jej pomaly rastie list, chcete ho už vidieť rozostretý, ale nechcete jej ublížiť. A potom raz, ten deň príde a ona je skutočne skvelá.

A nakoniec, život je vlastne maratón a pomaly budovať nejaké sebakultivovanie je lepšie ako nerobiť nič.

A tak si idem naďalej púšťať Time a deptať sa, že mám stále nedostatok času, pričom je všetko len a len moja chyba.  Napriek tomu, že veľmi uznávam všetkých učencov za tie roky našej kultúry, čo denno denne nasávali kvantum vedomostí z kníh.  Tiež chcem byť taká... ale na to je moja myseľ asi moc veľký rojko, keďže ju rozhodí z konceptu hádam všetko.